V Trnave nás divák veľmi príjemne nakopáva

Trnava, 4. 4. 2015; Tri tvorivé tvory sú improvizačné zoskupenie troch talentovaných chalanov, ktorými sú Juraj "Šoko" Tabaček, Lukáš "Pucho" Púchovský a Stanislav "Stanley" Staško. Ich predstavenia sú založené na improvizácii, témy im určujú samotní diváci. Počas predstavenia tak majú možnosť vidieť rôzne podoby divadelných žánrov. Jubilejné 410 improvizačné predstavenie odohrali v trnavskom Kine Hviezda 25.marca. Spolu s nimi vystúpil aj špeciálny hosť Lukáš Latinák. Hudobným hosťom bola skvelá slovenská kapela s netradičným názvom Walter Schnitzelsson. My sme boli pri tom a za 3T nám odpovedali „Šoko“ Tabaček a „Stanley“ Púchovský.

Aký máte vzťah v súkromí ?

Stanley : My sa málokedy rozprávame medzi sebou. Chalani sú zo Žiliny a ja som v Bratislave, tak ja som tam také piatej koleso pri voze. Nemajú ma radi. Som v tom zoskupení len zo zotrvačnosti. Oni dvaja majú medzi sebou už tiež ponorku. Tie vzťahy nie sú najlepšie.

Šoko: Áno je to pravda. Každý z nás má deti ale ani nevieme ako sa volá dieťa toho druhého, pretože obmedzujeme kontakt naozaj iba na to javisko a vzadu máme tri samostatné šatne. (Smiech) Ale nie, poznáme sa 15 rokov od improvizačných súťaží a v jednom momente sa nám stalo že to prerástlo do projektu, ktorý sme nazvali 3T a keďže sme sa už poznali z improvizácií tak sme to dali dokopy a ono to zafungovalo na prvýkrát a od vtedy to robíme. Je to už 10 rokov.

Prečo ste sa osamostatnili od improvizačných súťaží?

Stanley: Na improlige je časový limit na prípravu a rovnako na scénku 3 minúty. Pre nás bol ten čas krátky a bavilo nás hrať dlhšie, čím sme porušovali pravidlá a organizátor nám povedal „Chlapci kazíte mi to tu, urobte si vlastné predstavenie.“ My sme povedali že to nezvládneme a on sa podujal to zorganizovať, za čo sme mu veľmi vďační pretože vtedy sme vznikli a celé javisko bolo len naše.

Šoko: Tá základňa je v improligách. Tam sme zistili že sme postihnutí týmto smerom a odvtedy sa pozeráme ako z vlaku na to čo sa nám deje, že ľudia chodia sa pozerať na to čo robíme. Dá sa povedať že sú to verejné tréningy, keďže. Je to typ postihu, štýl života, je to cesta k pocitu že máme za sebou nejakú tvorbu. Je to vec, ktorá nás stimuluje.

Baví vás improvizácia viac ako nacvičené predstavenie?

Stanley: To nie je celkom pravda, pretože aj nacvičené predstavenie má svoje čaro, ktoré je očakávané pretože je pripravené. Pri improvizácií sa to deje tu a teraz. Veľmi radi sa zaskakujeme až tak že sa smejeme na tom čo povie kolega. Je to taký interný šport.

Prináša vám improvizácia väčšiu trému?

Šoko: Samozrejme, istý stres tam je, pretože je od nás niečo očakávané, ale za tých 10 rokov sme zistili, že ľudia asi chodia na to čo robíme, takže nemáme tendenciu to robiť inak. Robíme to s láskou, s chuťou a tak ako to vieme najlepšie. Ak sú ľudia toto schopní znášať a chodiť znova a znova vypredávať sály. Diváci si vybrali tento typ prístupu k humoru, ktorý nie je ortodoxný ale my ho máme radi a aplikujeme ho.

Stanley: Na začiatku určite bola tréma, ktorá vychádzala z toho že v hľadisku sedí 200 divákov a my vyjdeme na javisko s tým že nevieme čo bude a oni očakávajú že to bude sranda. Hovorili sme že nám v žilách namiesto krvi prúdi adrenalín. Postupne sa to obrúsilo a dnes si to vychutnávame, aj keď nie vždy to ide ľahko a z našej strany musíme omnoho viac zabrať, ale tu v Trnave nás divák veľmi príjemne nakopáva k tomu aby to fungovalo.

Kto z vás vám vie najviac pomôcť a zachrániť situáciu keď vám to na javisku nejde alebo tá pomoc prichádza len prostredníctvom diváka?

Šoko: Divák dáva energiu a my sme trojica, čo je obrovskou výhodou, pretože keď naozaj niečo nefunguje tak vždy je tam niekto. Samozrejme veľakrát ide o to kto využije nádychovú pauzu a zasmečuje. Je to tímový šport, ktorý si vyžaduje mať prehľad o tých ostatných hráčoch.

Máte recept na „kreativitu“, niečo čo nezabudnete urobiť predtým ako idete hrať?

Šoko: Myslím že nie sme akoby poverčivý. Máme isté rutiny ale tie sú minimálne. Pred prestavením sa snažíme byť aspoň hodinu spolu kedy sa ladíme, rozprávame. Pucho hrá na tej svojej malej gitare a snažíme robiť nejaké rytmické veci, čo má za následok že sa zladíme. Tesne predtým si dáme hop, čo je taký náš pokrik. Tak skôr športovo, pretože to vnímame ako divadelný šport.

Čo sa deje za oponou pred improvizáciou?

Stanley: Vzadu to niekedy bývavalo chaotické. Teraz si tak sadneme a porozprávame sa že čo nás v živote teší, ako sa majú naše deti. Potom zrazu príde moment že musíme ísť na javisko tak sa dohadujeme. Ty si oblečený takto, čo budeš? Ja budem to, dobre tak robíme asi to. Zrazu Šoko povie, viete čo ja tam idem a vy prídite, pozdravte ma a povedzte mi kde sme. Niekedy vymyslíme nejakú formu alebo nosnú situáciu, ktorú dosť často nedodržíme, pretože na javisku sa to zmení keď niekto príde s iným nápadom. Vzniká viac tu ako tam vzadu.

Šoko: Dohodneme si niečo vzadu, vyjdeme na javisko a hráme niečo úplne iné.

Pozdrav pre fanúšikov

Čaute Ahoj Trnava, my vás zdravíme. My sme 3T a sme radi že existujete.

Aj dosť hereckého tria Lukáš Latinák, nám zodpovedal zopár otázok.

Hrali ste s chalanmi z 3T prvýkrát?

S Jurajom Kemkom, Robom Jakabom a Majom Miezgom sme robili predstavenie s názvom Nepripravení, ktoré bolo založené na improvizácií. Boli sme tam štyria, čo bolo možno väčšou nevýhodou. Väčšinou sa utvorili dva tábory dvaja a dvaja. V šatni sme sa vôbec nedohodli že čo ideme hrať, preto sa mi šťastnejšie spojenie keď sú traja herci, pretože dvaja musia nad jedným vždy nejako vyhrať či už nasilu alebo psychicky. S 3T sme sa videli spolu v Žiline v Bábkovom divadle, kde sme hrali opäť my štyria (Kemka, Jakab, Miezga, Latinák) a oni traja. A bolo to super. Ale takto že by som bol sám hodený do tohto kŕdľa zmijí, to sa ešte nestalo.

Máte odkaz pre našich fanúšikov?

Pozdrav pre fanúšikov znie „Ave fanúšikovia!“

Zdroj: Nikoleta Danišová

Foto: Miňo Debnár/Minoslav Photography